Práca zo zahraničia: kedy vzniká stála prevádzkareň?
Aktualizovaný komentár k Modelovej zmluve OECD z novembra 2025 po prvýkrát podrobnejšie vysvetľuje, ako posudzovať cezhraničnú prácu z domu a aké okolnosti môžu viesť k vzniku stálej prevádzkarne.
Hybridná práca a home office zo zahraničia sa stali bežnou súčasťou fungovania mnohých spoločností. Zamestnanci čoraz častejšie žiadajú možnosť pracovať niekoľko týždňov alebo mesiacov z inej krajiny, prípadne sa do zahraničia presťahujú natrvalo a naďalej vykonávajú prácu pre svojho zamestnávateľa.
Takáto flexibilita však môže mať aj významné daňové dôsledky. Jedným z najvýznamnejších rizík je vznik stálej prevádzkarne (Permanent Establishment – PE), ktorá môže viesť k vzniku daňových povinností v štáte, z ktorého zamestnanec pracuje.
Čo je stála prevádzkareň?
Stála prevádzkareň predstavuje dostatočne trvalé miesto podnikania, prostredníctvom ktorého podnik vykonáva svoju činnosť v inom štáte.
Ak spoločnosti vznikne stála prevádzkareň, môže byť povinná:
- registrovať sa na daň z príjmov v zahraničí,
- podať daňové priznanie,
- viesť príslušnú evidenciu alebo účtovníctvo,
- zdaniť časť svojich ziskov v štáte, kde prevádzkareň vznikla.
Nejde teda len o administratívnu formalitu, ale o povinnosti, ktoré môžu mať významný finančný dopad.
Vzniká stála prevádzkareň pri každom home office?
Samotná skutočnosť, že zamestnanec pracuje zo zahraničia, ešte neznamená vznik stálej prevádzkarne. Rozhodujúce je, či možno miesto výkonu práce považovať za miesto podnikania spoločnosti a či ho spoločnosť fakticky využíva na výkon svojej podnikateľskej činnosti.
OECD zdôrazňuje, že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne.
Kedy home office spravidla nevytvára stálu prevádzkareň?
Vo väčšine bežných situácií riziko vzniku stálej prevádzkarne nevzniká.
Ide najmä o prípady, keď zamestnanec pracuje zo zahraničia z vlastného rozhodnutia – napríklad preto, že sa presťahoval za rodinou, trávi dlhší čas v zahraničí alebo využíva možnosť pracovať na diaľku počas pobytu mimo Slovenska.
Rovnako je riziko nízke, ak ide len o príležitostnú alebo krátkodobú prácu zo zahraničia a zamestnávateľ miesto výkonu práce nekontroluje ani ho zamestnancovi neposkytuje. Ak spoločnosť neprenajíma byt zamestnancovi, nehradí jeho náklady a neurčuje, odkiaľ má pracovať, spravidla nemožno hovoriť o tom, že ide o miesto podnikania spoločnosti.
Kedy riziko stálej prevádzkarne rastie?
Situácia sa mení, ak sa domáca kancelária stane hlavným miestom výkonu práce alebo ak spoločnosť prácu zo zahraničia sama vyžaduje. Ide napríklad o situácie keď:
- je home office hlavným pracoviskom zamestnanca,
- spoločnosť prácu zo zahraničia vyžaduje,
- zamestnanec vykonáva kľúčové podnikateľské funkcie,
- zamestnanec uzatvára zmluvy.
Vyššie riziko môže vzniknúť aj vtedy, ak zamestnanec vykonáva kľúčové podnikateľské činnosti, napríklad riadi spoločnosť, prijíma strategické rozhodnutia, vedie obchodné rokovania alebo má oprávnenie uzatvárať zmluvy v mene zamestnávateľa.
V takýchto prípadoch môžu zahraničné daňové orgány dospieť k záveru, že podnik vykonáva svoju činnosť na ich území prostredníctvom stálej prevádzkarne
Praktické príklady
Predstavme si niekoľko typických situácií.
- Softvérový vývojár pracuje tri týždne z Chorvátska počas leta a po návrate pokračuje v práci zo Slovenska. Miesto výkonu práce si zvolil sám a spoločnosť mu neposkytuje žiadne priestory ani nehradí náklady. V takom prípade je riziko vzniku stálej prevádzkarne veľmi nízke.
Iná situácia nastáva, ak sa obchodný riaditeľ natrvalo presťahuje do Nemecka, odkiaľ riadi obchodné aktivity pre celý región a pravidelne uzatvára zmluvy so zákazníkmi. Takéto okolnosti už môžu viesť k vzniku stálej prevádzkarne.
- Osobitnú pozornosť si zaslúžia aj konatelia a vrcholoví manažéri. Ak napríklad konateľ slovenskej spoločnosti riadi podnik dlhodobo zo zahraničia, môže vzniknúť nielen otázka stálej prevádzkarne, ale aj zmeny miesta skutočného vedenia spoločnosti, čo môže mať ešte závažnejšie daňové dôsledky.
Nejde len o daň z príjmov. Práca zo zahraničia môže mať dopady aj v ďalších oblastiach.
Spoločnosť by si mala preveriť povinnosti pri zdaňovaní príjmov zo závislej činnosti, pravidlá sociálneho a zdravotného poistenia, pracovnoprávne predpisy hostiteľského štátu, ako aj prípadné imigračné alebo registračné povinnosti.
V praxi preto nejde len o posúdenie vzniku stálej prevádzkarne, ale o komplexné vyhodnotenie všetkých cezhraničných daňových a právnych aspektov.
Ako znížiť riziko?
Spoločnosti, ktoré umožňujú zamestnancom pracovať zo zahraničia, by mali mať nastavené jasné interné pravidlá. Odporúčame najmä:
- prijať internú politiku pre prácu zo zahraničia,
- schvaľovať zahraničný home office vopred,
- evidovať krajiny a počet dní práce mimo domovskej krajiny,
- pravidelne posudzovať daňové riziká,
- preveriť právomoci zamestnancov pri uzatváraní zmlúv,
- zabezpečiť spoluprácu medzi personálnym, daňovým a právnym oddelením.
Včasné posúdenie konkrétnej situácie môže predísť vzniku neočakávaných daňových povinností aj sporom so zahraničnými daňovými orgánmi.
